Obec v kocke

Radošovce sú  obec ležiaca na severnom okraji Záhorskej  nížiny, v srdci Chvojnickej pahorkatiny, vo východnej časti okresu Skalica.  Severná časť katastra obce sa dotýka úpätia  Bielych Karpát.  Obec sa nachádza na hlavnom cestnom ťahu z Trnavy do Českej republiky. Cez obec  preteká riečka Chvojnica.  V roku 1991 bola na ploche 31,65 ha vyhlásená Prírodná rezervácia Chvojnica. Ochraňuje sa riečka Chvojnica ako najzachovalejší vodný tok západnej časti CHKO Biele Karpaty a priľahlého územia. Riečka rozdeľuje obec na dve časti, na ľavom brehu leží časť Vieska, do roku 1976 samostatná obec.

V obci žije 1850 obyvateľov, ktorí majú k dispozícii pomerne dobrú infraštruktúru. V Radošovciach je  základná škola, ktorú navštevuje 300 žiakov z Radošoviec i okolitých obcí (Oreské, Lopašov, Chropov, Koválovec, Dubovce, Popudinské Močidľany, Častkov), materská škola pre 80 detí, zdravotné stredisko s ordináciami detského lekára, všeobecného lekára pre dospelých a zubného lekára. Nechýba zubný technik a lekáreň. Taktiež sa tu nachádza pobočka pošty a svoje služby ponúka niekoľko podnikateľov (predajne potravín, predajne iného tovaru, pohostinstvá, pizzeria, reštaurácia, dve kaderníctva, kozmetika, masáže, manikúra, solárium a pod.)   Veľký kultúrny dom slúži občanom  na kultúrne i súkromné podujatia. V obci je niekoľko sakrálnych stavieb. Dominantou obce je farský kostol Narodenia Panny Márie. „Na konci“ je  kaplnka sv. Stanislava, vo Vieske kaplnka Sedembolestnej Panny Márie, v radošovských vinohradoch kaplnka sv. Urbana,  vo vinohradoch vo Vieske kaplnka sv. Víta. Na námestí sa nachádza súsošie sv. Trojice (zrekonštruované v roku 2011).

V obci pôsobí niekoľko spoločenských a športových organizácií.

Futbalový klub Chvojničan Radošovce zastrešuje tri mládežnícke družstvá a mužstvo dospelých. Bežecký klub každoročne organizuje Beh k Radošovským vinohradom, zaradený do seriálu Grand Prix Záhorie. Na nedávno vybudovanom hokejbalovom ihrisku vo Vieske (ktoré vo veľkej miere dobudovali sami hráči z Viesky) hrávajú hokejbalové družstvá (Natabak Vieska a MONA Radošovce).

V obci pôsobia dva dobrovoľné hasičské zbory (DHZ Radošovce a DHZ Vieska), ktorých členovia tvoria Obecný hasičský zbor. Poľovné združenie v Radošovciach a Poľovné združenie vo Vieske poľujú v revíroch bohatých na danieliu, srnčiu a čiernu zver. Vinohradnícky spolok Radošovce a Základná organizácia Slovenského zväzu záhradkárov vo Vieske striedavo organizujú tradičnú veľkonočnú Výstavu vín v Radošovciach, vinohradnícky spolok každoročne Radošovský Hurbánek v radošovských vinohradoch.

Svoje aktivity v Radošovciach vyvíjajú Jednota dôchodcov, Únia žien, Združenie žien i Slovenský zväz chovateľov.

Ľudový odev

Ľudový odev obyvateľov Radošoviec  sa zaraďuje  do variantu ľudového odevu západoslovenského typu.  Je to  odev  obyvateľov severozápadnej časti  Záhoria, ktorá zahŕňa obce takmer celej Chvojnickej doliny.  Na  jeho vytváraní   sa  v priebehu vývoja podieľali klimatické, hospodárske a sociálne podmienky, ako aj kultúrne vplyvy a kontakty, zvlášť so susednou Moravou.

     Najstarší obrazový materiál zachytávajúci Radošovčanov v ľudovom  odeve pochádza z prvej a druhej dekády 20. storočia, keď sa pred odchodom  mužov na front  1. svetovej vojny dávali fotografovať celé viacgeneračné rodiny.

     Ľudový odev z hľadiska vekovej príslušnosti možno rozdeliť na detský  odev a odev dospelých, v ktorom ešte možno špecifikovať odev mladej a staršej generácie. Z hľadiska príslušnosti k pohlaviu na odev ženský a mužský a z hľadiska funkcie na odev pracovný, sviatočný a slávnostný – obradový. Z klimatického hľadiska zaznamenávame v ňom súčiastky a doplnky na zimné a letné obdobie.

      Na zhotovenie ľudového odevu sa až do polovice 19. storočia používalo predovšetkým doma zhotovené konopné plátno, súkno z blízkych súkeniek, kartún a veľkej obľube sa tešilo aj plátno farbené a vzorované v neďalekých dielňach – modrotlač.

     Doma zhotovené súčasti odevov boli strihovo jednoduché a zdobili sa hlavne na švíkoch s cieľom prekrytia a spevnenia, pričom dekoratívna funkcia bola až druhoradá. Biele bavlnené plátno, alebo farbené, či potlačené vzormi poskytovalo viac možností strihového riešenia.

     Podstatné zmeny v ľudovom odievaní nastali v druhej polovici 19. storočia po zrušení poddanstva,  uvoľnení pomerov a rozvoji strojovej veľkovýroby textilných materiálov. Na trh sa v tomto čase dostávali nové továrensky vyrábané materiály – látky:  tyl, mol, vaper, hodváb, atlas, satén, glot, lister, ktoré boli aj finančne dostupné  aspoň stredným vrstvám obyvateľstva.  Avšak  číre používanie týchto materiálov nenapĺňalo estetický ideál miestneho obyvateľstva, ktorý korenil  v barokovej a rokokovej dekoratívnosti . Tento  model  odievania sa sformoval  pod silným vplyvom  módnych vzorov v čase vzostupu panstva Holíč, vtedy v majetku cisárskej rodiny Habsburgovcov. Preto miestne krajčírky a vyšívačky  dotvárali sviatočný aj obradový odev ručnými výšivkami, čipkami, stuhami a aplikáciami, neskôr aj sklenenými korálkami, kovovými flitrami a pružinkami.

     Radošovský  ženský ľudový odev celkovo charakterizuje línia v tvare X so širokou zvonovitou sukňou a bohato nazberanými rukávcami  a materiálová náročnosť ako zamat, brokát, hodváb, satén, tyl.   Ďalej výzdoba čipkami, mašľami, výšivkami s rastlinnými motívmi v pestrej farebnosti a doplnkami  s výšivkami zlatou a striebornou niťou s filigránskymi ornamentmi  doplnenými sklenými a kovovými aplikáciami. Takáto odevná kreácia s ozvenami baroka a rokoka napĺňala estetický ideál tunajšieho obyvateľstva.

Detský odev

     Možno sem zaradiť  kútnu plachtu /kútná puachta /, ktorá oddeľovala roh izby určený  pre matku šestonedieľku /kútnicu/ s novorodencom  od ostatného obytného priestoru. Bola to široká plachta – záves  s bohatou výšivkou. Na krst dostalo dieťa vyšívaním zdobenú košieľku a čepček /gargulka/. Zavinuté bolo v perinke s niekoľkými volánmi čipiek okolo centrálneho rohu, na ktorom spočívala hlava dieťatka. Perinka bola zavinutá povijakom.

Stabilne sediace dieťa, chlapec i dievča, nosilo rovnaké voľné šatočky strihu šatovej zástery a pod to košieľku. Hlava bola chránená čepčekom /kapišon/,  sviatočný bol hodvábny a brokátový, silne zdobený výšivkou, korálkami a čipkou. Pod hrdlom  sa uväzoval stužkami na mašličku.

Ženský odev

Spodnú bielizeň žien predstavoval  konopný rubáš  /rubáč/.  Na pracovný deň sa obliekala na to kartúnová sukňa /kartunka/, alebo modrotlačová sukňa /barvenícká/. Ešte aj koncom 20. rokov 20. storočia siahali sukne žien a dievok do polovice lýtok. Prednú časť sukne aj boky prekrývala zástera /záscera alebo fjertoch/ v starších dobách konopná, neskôr na prelome 19. a 20. storočia z modrého i čierneho plátna s výšivkou. Driek pokrývali rukávce, na rukávce si obliekali vyšívaný  priliehavý živôtik /lajblík/ so šnurovačkou. Niekedy nosili jednoduchšie  blúzky /jupki/, staršie ženy podšité blúzy /komótki/. V chladnejších dňoch nosili vatované kabátiky /kacabajki/ so šosíkmi  vzadu v páse. Hlava sa pokrývala šatkou a plecia vlneným ručníkom so strapcami /vlňáček/.

Na sviatok sa na  rubáš  nosila jedna a viac bielych  tuho naškrobených spodných sukieň  /škrobenice/. Rukávce boli z jemnejšieho plátna, bohatšie nazberané. Konce rukávov boli ozdobené širšou čipkou /tacle/. Sviatočný živôtik bol hodvábny s modrými okrajmi. Sviatočná sukňa  bola zhotovená z piatich polí látky, bohato nazberaná a podšitá.  K prvému výraznému skráteniu sukní  z polovice lýtok prišlo v 30. rokoch 20. storočia pod vplyvom mestskej módy a pokračovalo po 2. svetovej  vojne až do takej miery, že sa narušila celková proporcionalita postavy. Sviatočné zástery boli z modrého alebo čierneho hodvábu, glotu, jemnejšieho plátna, prípadne saténu.

Doplnkom  k sviatočnému odevu boli pôvodne biele stuhy vyšité kyticami ruží, v medzivojnovom období  sa používali konfekčné stuhy so strojovou výšivkou a neskôr boli nahradené stuhami maľovanými olejovými farbami. Uväzovali sa na volány rukávcov, na pás a na prsia. Ďalším doplnkom bol čipkový golier /krágl/ vyšitý na dierku  /štikovaný/. Na hlave nosili dievky  a ženy  červenú kartúnovú šatku  /azandr/ uviazanú vzadu „na hanáčku“ , mladé ženy  vyšité biele tylové šatky /tyrangl/.  Na najväčšie slávnosti   nosili mladé ženy čepce.  Sviatočne si obúvali čižmy s opätkom s tvrdými sárami /ňemecké čižmi/, alebo poltopánky /parízki/.  Čižmy bez opätka s mäkkou sárou volali /slovenské boti/.  V  lete chodili prevažne  boso. Na slávnostný odev sa používali drahšie, jemnejšie materiály, luxusnejšie doplnky a výzdobné prvky. Biely alebo červený brokátový živôtik s vtkanými zlatistými a striebristými ružami sa volal /bakoňový lajblík/ .  V 30. rokoch sa na trhu objavili sklenené korálky v podobe ovsa,  kovové flitre a pružinky a tak sa aplikovali na výzdobu saténových  živôtikov /lajblíkov/. A tak bol /lajblík ovsovaní/  alebo so zrkadielkami  /lajblík špígeukoví/.

V zime si obliekali vatované /kacabajky/ zo súkna alebo zamatu strihané do pása so šosíkmi vzadu. Zámožnejšie ženy a nevesty nosili hnedé krátke kožuchy so širokým golierom a lemom z líšky.

Na slávnosť  nosili dievky štyri škrobenice a na ne brokátovú sukňa /brogátka/, ženy  zamatovú sukňu /sometka/. Svadobná zástera bola biela z jemného plátna vyšitá na dierku. Okolo hrdla nosili dievky /dzífki/ golierik zo stúh naskladaných do dutiniek /angaláš/,  mladé ženy mali okolo hrdla veľký hodvábny ručník so strapcami /strapčák/.

Vlasy mali učesané do dvoch vrkočov /cupi/s vpletenou šnúrkou, ktoré mali  upravené okolo hlavy do kolieska a zopnuté ihlicami /hornódle/.  Sviatočne nosili  /dzívky/ na hlave /vjenečky/, nevesta mala na hlave partu /vjenec/ – bohato zdobený veniec.

Mužský odev

     Základný mužský odev bol zhotovený z konopného plátna a pozostával z košele s dlhým rukávom  a nohavíc /gace/. K takémuto pracovnénu odevu sa nosila  modrá plátenná zástera ozdobená striedmou výšivkou.  Na chladné dni si obliekali halenu zo splsteného súkna, väčšinou prehodenú cez plecia.  Na nohách nosili v lete pracovné pantofle, v zime mäkké čižmy bez opätka /slovenské boti/, na hlave klobúk  /širák/, v zime homolovitú baranicu.

Sviatočný odev bol zhotovený zo súkna. Mladší muži a mládenci z modrého, starší chlapi z čierneho súkna. Úzke nohavice s koženým remeňom na páse a za poklopec  sa zastrčila biela šatka.  Košeľa bola  biela bavlnená so širokými rukávmi ozdobená výšivkou.  V lete nosili mládenci a mladí muži brokátovú vestu /lajblík/.  V zime  nosili  teplejšiu súkennú vestu /prucel/ s kovovými gombíkmi, prípadne kabát  do pása s veľkou fazónou. Bohatí hospodári nosili dlhý hnedý kožuch.

Ako doplnok nosili hodvábnu viazanku /strapčák/, starší  muži plátennú šatku. Krížom cez prsia si pripínali vyšitú, neskôr maľovanú stuhu. Sviatočne si obúvali  čierne tvrdé čižmy s opätkom /nemecké boti/. Odev dopĺňal klobúk s úzkou strieškou /širáček/. Mládenci nosili za klobúkom perá, ktoré boli znakom postavenia alebo zaradenia v spoločenstve. Zhotovovali sa  z myrty, rozmarínu, kvetov a stúh. Neskôr sa kupovali  perá na trhu /kramské péra/, napr. pre odvedencov.

Odevy zo súkna, hlavne mužské, boli dielom špecialistov – krajčírov a tomu zodpovedali prepracované strihy a zdobenie.